Napísali o nás

Ak sa vám meno Jozef Mičo zdá povedomé, pomôžem vám. Nedávno sme písali o jeho, na naše pomery nezvyčajných, podnikateľských aktivitách, ktoré siahajú nielen za hranice Jánošíkovho rodiska – Terchovej, ale aj Slovenska. Jeho firma Damit sa venuje výrobe filmových kulís. Pri výstavbe tých, ktoré budú súčasťou anglického výpravného filmu Príbeh o rytierovi som bola i ja. Netušila som, aké rozmery môžu na barrandovskej zelenej lúke takéto „akože" domy, námestia a chrámy nadobudnúť. Počas spoločného cestovania som mimo plán, nazrela trošku i do duše podnikateľa, ktorý je síce vďaka svojmu zamestnaniu svetobežník, no k rodnej Terchovej, i všetkému čo k nj patrí, je pripútaný doslova pupočnou šnúrou. Možno to zistíte spolu so mnou.

V spoločnosti Českého leva

Do Prahy sme prišli o 10.15 hod. a naša prvá zastávka bola v spoločnosti Arva, a. s. – filmové a televízne dekorácie, výstavy a veľtrhy. „Mám tu jedno rokovanie. S firmou Karla Vacka a jeho ženy Ivy spolupracujeme už dlho a je to skutočne vynikajúca spolupráca. Sú to fantastickí ľudia," pripravuje ma na návštevu J. Mičo. Už predtým som sa dozvedela, že filmový architekt Karel Vacek je spolu s Václavom Vohlídalom držiteľom ceny Český lev za najlepší výtvarný počin roka 1999. Cenu získali za kulisy vo filme Kuře melancholik, ktoré vyrobila práve firma Damit. Film sa v Terchovej i točil, a ako hovorí J. Mičo, má k tomuto dielu naozaj srdečný vzťah. Na stenách priestorov firmy Arva, visia plagáty filmov – Jakubiskovej Nejasnej správy o konci sveta, francúzskej Johanky z Arku, Bedárov, či rozprávky Z pekla šťastie. Dedukujem, že na kulisách týchto filmov je väčšou či menšou mierou podpísaný Karel Vacek a jeho spoločnosť. Fádne chodby ešte nedávajú tušiť exkluzívne zariadené rokovacie miestnosti.Tyrkysová, šedá spolu s chrómom evokujú vo mne serióznosť a potvrdzuje ju aj správanie pani Ivy, ktorá sa nám venuje kým jej manžel nie a nie ukončiť obchodné rozhovory. S jej dovolením prechádzam zatiaľ jedinú pražskú kanceláriu, ktorú som doteraz navštívila. Na stenách umelcovej pracovne mi zrak priťahuje zarámovaná fotografia Barbry Streinsandovej s vlastnoručným venovaním a na polici čerstvý krištáľový Český lev. Pani Vacková je distingovaná dáma a hovorí s nami o práci, kriminalite v hlavnom meste Českej republiky a, samozrejme, pochvaľuje si spoluprácu so slovenským Damitom. Priznáva, že pri filmoch v televízii veľmi neoddychujú. Keď ich pozerajú, spolu s manželom zvyknú hľadať nedostatky, ktoré urobil architekt, kostymér. Na manžela nám prezradila, že je vášnivý pasívny športovec, a ako sme si všimli, vášnivý aktívny fajčiar. Keď sa pridá k nám do húfu, s Jozefom Mičom preberajú obchodné záležitosti. Trvá to asi 30 minút a zrejme to stálo zato, pretože sa obaja lúčia spokojným výrazom v tvári.
Dedina na kľúč a želanie

Dedina na kľúč a želanie

Ďalšou zástavkou na mojej objavnej ceste sú Vojkovice. Dedinka,ktorú som ani poriadne nevidela, pretože mierime rovno k rybníku neďaleko nej. Je to síce bagrovisko, ale budem ho volať rybníkom, lebo rákosie okolo a neutíchajúci džavot čajok ho na toto pomenovanie predurčujú. Je spara a chlapom pri práci niet čo závidieť. Ešteže sa môžu občas namáčať a občerstviť pohľadom na opaľujúce sa slečny na druhom brehu. Pri rybníku stavia 20 „damiťákov" malú rybársku dedinku. Keď prichádzame na novom tmavom Nissane majiteľa firmy, priznám sa, že čakám závistlivé pohľady chlapov na lešeniach: No, už nevie čo s peniazmi. Nás tu zdiera z kože a on sa vyváža na parádnom autiaku. Nedeje sa to. Robotníci ho vítajú s úprimným úsmevom na tvári a rovnako úprimne obdivujú tátošov pod kapotou. Zrejme sami tušia, že stráviť toľký čas cestovaním v aute, navyše zháňaním práce aj pre nich, si žiada kvalitné auto. „Čo nové u nás? Videl si moju?," pýta sa jeden z chlapov. „Hej, včera bola v obchode. Stále je teplo. Tvoju som stretol minulý týždeň, doma je všetko v poriadku," chrlí Jozef Mičo na chlapov správy od nich, z Terchovej. Sú po nich lační, veď z domu sú už niekoľko týždňov. A J. Mičo presne vie, čo chcú počuť. Za špásuje, že im ženy osobne kontroluje a tí sa len smejú a sami pridajú nejakú tú srandu. „Ubytovaní sme v pentagone. Tak voláme jednu ubytovňu v dedine. Býva nás tam spolu asi 150. Robíme od 7.00 do 19.00., takže času na pivo veľa niet, a ani nieto kde veľmi chodiť. Na stravu nás vozia autom, aj do roboty a z roboty. Prídeme narobení, tak si zahrávame karty a ideme spať," hovorí jeden z Terchovcov.

Spráchnivené podklady

Pod ich rukami rastie dedina ako z vody, pri ktorej stojí. Domy sú funkčné od vody, z druhej strany ich podopiera pevná drevená konštrukcia. Na komíny a sokle sa nabíjajú sadrové odliatky kameňov, ktoré sa spolu s drevom patinujú. Diváka treba dôveryhodne oklamať a vyčariť ilúziu, že ide o storočné drevo. J. Mičo to však nemusí robiť často, lebo jeho firma je vzácna aj tým, že ponúka starý materiál. A tak colníci neraz krútia hlavami, keď do Čiech vezú staré, zhnité šindle, takmer spráchnivené dosky. A nezriedka ich ako vzácne poklady vezú i späť, potom, čo sa nakrúcanie skončí a kulisy je potrebné zlikvidovať. Pri domčekoch stojí aj veľká loď. Dlho si majstri lámali hlavu, kým prišli na to, ako ju udržať a ponárať do vody. Má vážiť tri tony. Do jej útrob teda umiestnili sudy, do ktorých budú podľa potreby napúšťať a vypúšťať vodu. Pre mňa je práca pri tomto počiatočnom štádiu filmu veľmi zaujímavá. Chlapi z Terchovej ju tak však nevnímajú. „Tí filmári sú ako malé deti. Poriadne sa pri nich nabeháme. Raz, pri jednom nakrúcaní sme museli na poli prikladať k uschnutým burgyňovým lístkom čerstvé, aby boli pekné, zelené" smeje sa ďalší z chlapov. Keď majú mládenci najčerstvejšie informácie spod Rozsutca a J. Mičo je s námatkovou kontrolou spokojný, sadáme do auta a frčíme ďalej. Na Barandov. Po okolí Prahy jazdí isto, vidno, že tú cestu dôverne pozná.

V továrni na sny

Sútpame po malebnej Ulici bratov Lumierovcov, plnej nádherných starých viliek. Na žrdiach pred filmovými štúdiami vlajúce vlajky nám oznamujú, že v nich práve filmujú Američania, Angličania a Česi. Cez vrátnicu nás vpúšťajú bez problémov. Zaparkujeme pri obrovskej drevenej konštrukcii. Pôsobí ako kolos a ani len nenaznačuje na čo slúži. Pár chlapov v civile, zrejme strážna služba štábu, sa pokúša robiť nám problémy pri vstupe cez malé vrátka, uprostred spleti drevených trámov, no J. Mičo ich odzbrojuje slovami: „My sme z Damitu a časť t hotho tu, sme stavali," kým chlapec pochopil čo mu povedal, boli sme už dnu a predo mnou sa otvoril nádherný svet. Obrovské stredoveké námestie s nespočetným množstvom domov, stánkov, a udupaným zápasiskom pre bojachtivých rytierov. Okolo zábradlia, ktoré lemovalo námestie stálo vari 300 komparzistov v ošúchaných handrách s kúdeľmi falošných vlasov na hlave. Rínok bol obrovský ako tri námestia vo väčšom meste, na jednom konci bol kostol, na druhom tribúna pre panovníka. Prechádzali sme okolo obchodov, samozrejme tak, aby sme neboli v zábere. Kamera i režisér sa v čase našej tajnej návštevy sústredili na rytiera, ktorý sa z posledných síl držal na koni. Napokon, tak ako mu scenár kázal, z neho i spadol. Vtedy režisér zakričal asi niečo ako koniec a dav začal tlieskať. S hurónskym revom, akoby sa neveľní poddaní vzbúrili, vyrútil sa napokon von cez malé dvierca.

Mobily v stredoveku

My sme sa zatiaľ nerušene prechádzali okolo meštianskych domov. Poklepkávala som po nic, neveriac, že sú zo sadry. Mach na kamenných stenách sú vraj len na zeleno zafarbené a nalepené drevené piliny. Tie domy predsa musia byť skutočné! V ich prízemí boli prázdne obchodíky. Z nohy v nich viseli vypchaté sliepky a kohúty, nafúkané dobytčie črevá a žalúdky, babka zelinkárka si tam rozložila svoju váhu s odmerkami z kravských rohov, na koši si však zabudla položený grahamový rožok. Remeselníkov tam stavalo od výmyslu sveta – košikári, obuvníci, garbiari, pekári. Všetci však boli pri stánkoch s občerstvením za konštrukciou, lebo z toho čo ponúkali, by sa veru nenasýtili, Keď sme vyšli za nimi, bolo mi do popuku. Nezdržala som sa smiechu, keď som videla, ako otrhaný žobrák, sotva sa šmatlúci drží v ruke mobilný telefón a vykladá čo treba opraviť na jeho aute. Babka so špinavou šatkou a roztrhanými krpcami zas cmúľala ameriku so zlatým pásikom na filtri, väčšina úbožiakov pila z plastových pohárov. Tak takto vyzerá zákulisie filmu Príbeh o rytierovi. Na ten film isto pôjdem, už len kvôli tej jednej scéne, ktorú som videla. Napadlo mi, čo tak zorganizovať zájazdy filmovej turistiky? Cestovka by sa dohodla so zástupcom štábu, ktorý by vyčlenil miesto, kde by turisti nezavadzali a mohli by hltavo pozerať nakrúcanie filmu. Niečo by cestovky zarobili a navyše, film by mal oveľa vyššiu návštevnosť, pretože väčšina divákov určite premýšľa ako ja na Barrandove. V aute som si robila stručné poznámky, ale vlastne ani neboli nutné, pretože dojem z toho , čo som videla bola taký silný, že akonáhle som začala písať, všetko sa mi pred očami vybavilo znova. Opäť som bola chvíľu v inom storočí a mala pocit, že ma niekto, za to, že som tam vtrhla prepichne kopijou alebo v najlepšom vrhne do žalára. Som však v tej správnej dobe a sadáme do auta, aby sme rozpitvávajúc prevažne moje dojmy, cestovali späť do Žiliny. Som zvedavá, či to do tej avizovanej 18.tej hodiny stihneme. „Celé námestie vyrástlo na holej lúke za 60 dní a na jeho výstavbe sa podieľalo viacero firiem, jednou z nich bol aj Damit," zásobuje ma informáciami J. Mičo. Presne vie, čo ma zaujíma. Po nakrúcaní filmu sa mesto jednoducho zničí. Pripadá mi to ako hriech.

Všade dobre, v Terchovej naj

Cesta do Žiliny nám ubieha príjemne. Od filmu sa pomaly dostávame k témam, ktoré s ním veľmi nesúvisia. Sú však blízke človeku, ktorý má blízko k filmu. Jozef Mičo má veľa záujmov a čudujem sa, ako ich všetky stíha. Medzi tie najmilšie srdcovky patrí práca v Horskej službe Malá Fatra. Žije v rovnováhe s prírodou, možno preto sa mu darí. „Koľkokrát, keď mi zvoní v noci alebo nad ránom mobil a ja na displeji vidím, že volá horská služba, váham, či ho zdvihnúť, lebo viem, že ide o nejaký výjazd. Ešte nikdy som to neurobil. A asi ani neurobím," priznáva sa. „Veľakrát som prišiel vyčerpaný z ciest, ale nikdy mi sily nechýbali. A keď stojím o druhej ráno na Rozsutci, som ako znovuzrodený." Spomína na dovolenku pri mori, ktorú doslova pretrpel. Všimol si to jeho šesťročný syn a za ruku ho doviedol k malému kopčeku, ktorý ručičkami utľapkal z piesku: „ Ocko, - pozri, toto je Rozusutec. Urobil som ti ho, aby si tu už nebol smutný," povedal. Keď je J. Mičo z Terchovej preč dlhšie ako dva dni, sadne do auta a celú ju obíde, aby zistil, či mu za ten čas nič neušlo. Ako sám hovorí, keby ho chcel niekto potrestať, nemusel by mu vymýšľať tresty. Stačí, aby ho vysťahovali z Terchovej. To by bol preňho najväčší trest. Nuž, čo dosať, asi ste už aj vy pochopili tú pupočnú šnúru, o ktorej som hovorila na začiatku. Pomaly sa blížime k slovenským hraniciam i téme sociálneho cítenia terchovského podnikateľa. V dnešnej dobe sa táto vlastnosť všeobecne považuje za príťaž. „Ja za chlapov, ktorých zamestnávam cítim zodpovednosť. Aj za ich rodiny. A preto keď viem, že ktorýsi má sklony dať si po robote viac pív, schválne hovorím po robote, lebo ja som ako abstinent na alkohol pri práci alergický, dávam im menšiu zálohu, aby ich nelákalo míňať viac peňazí. Aspoň viac prenesú domov rodine. Keď prijímam chlapov do práce, snažím sa vytypovať takých, aby kolektív nerozbíjali," rozpráva pri šoférovaní J. Mičo. Prekvapuje ma, keď rozpráva o koncoročných posedeniach, kde sa jeho zamestnanci môžu s rodinami do vôle zabaviť, hodovať čo hrdlo ráči. O každom z nich má presné informácie, vie, čo môže od ktorého chlapa očakávať. Pozná cenu ich práce a azda i preto vážne uvažuje o hodnotných darčekoch, ktoré chce tým najvernejším odovzdávať za dobre vykonanú prácu. Nedá mi však nevrátiť sa k jeho abstinentským sklonom. Táto vlastnosť je pre Terchovca rovnako priťažujúca, ako sociálne cítenie pre podnikateľa. Veď borovička s horcom takmer patrí k terchovským relikviám. „Tak veru, som prezident terchovských abstinentov. Som sám, a tak ma z tohto postu nemôže nik zosadiť," smeje sa, ale nepopustí, Nefajčí, nepije.

Keď vyberáme fotografie pre túto reportáž, je Jozef Mičo čerstvo opálený z dovolenky pri mori. Len pred pár dňami sa z nej vrátil. Nerozpráva mi však o modručkom mori, láskavom slniečku, ani relaxe na pláži. Radšej hovorí o výlete do hory, o prvých tohtoročných hubárskych úlovkoch. Terchovou a všetkým čo k nej patrí je potrestaný. Krásne potrestaný.

IVETA FROLKOVÁ, SMER, 2. augusta 2000