Dedinu alebo hrad dokážu Terchovčania postaviť za pár týždňov

Čo na materiáli nestihol urobiť čas, musia pracovníci Damitu. Napríklad opáliť nové drevo, aby vyzeralo ako z 9. storočia.

Nie darmo sa o filmovom priemysle hovorí ako o továrni na sny. Skaly, ktoré na nás pôsobia tak dôveryhodne, sú často len kopou namaľovanej sadry, celé dediny či námestia sa dajú zložiť ako stavebnica a hrady sú pevnosťou veľmi krehkou, ktorú by dobyli oveľa slabší ľudia, než sú kráľovskí vojaci. Dokonalá ilúzia si však vyžaduje dokonalé spracovanie, pozorovací talent, bohatú fantáziu i remeselnícky fortieľ. Nič z toho nechýba Jozefovi Mičovi.

Práve vďaka nemu sa z Terchovej stáva malý slovenský Hollywood. Jeho firma Damit má už totiž na konte 16 filmov, do ktorých vyrábala kulisy od výmyslu sveta. Vo svete filmu je doma a vidí mu, takpovediac pod sukňu. Svoj vzťah k nemu humorne prirovnáva k sexu: „Kto raz skúsi, ten stále musí." Film ho priťahuje vždy nanovo a navyše je táto práca preňho koníčkom. A preto nepozná nič lepšie, ak má človek záľubu, ktorá dokáže uživiť jeho i ľudí okolo.

Vedel som, že to zvládneme

„V roku 1992 sme začali podnikať v bežných stavebných prácach, podieľali sme sa na plynofikáciách obcí, výstavbe vodovodov, domov, rekonštrukciách budov. Samozrejme, že je dobré, ak je aj takáto robota, no mňa osobne nenapĺňala. Projekty a plány majú presné mantinely. Nedá sa z nich vybočiť, človek tam jednoducho nemôže dať nič zo seba," hovorí J. Mičo. K filmu sa dostal náhodou: V roku 1995 prišla na Slovensko točiť Rafaela Laurentis z hollywoodskej produkcie filmovú rozprávku Dračie srdce. Mali nedostatok stolárov, a keďže neboli od Terchovej ďaleko, oslovili firmu Damit. Čo by o, nejakých neposkytli. „Priznávam sa, mali sme trochu strach, aj keď na druhej strane bolo to niečo nové. Čo ma nesmierne lákalo. Išiel som teda na prieskum a keď som videl prácu bratislavských stolárov, so všetkou úctou k nim, vedel som, že to zvládneme. Bol som si stopercentne istý, že sa s mojimi ľuďmi nezahanbím. Dal som teda dohromady partiu chlapov a vyrazili sme do Bratislavy. Uchytili sme sa a vzápätí sme robili kulisy pre ďalšie nakrúcanie." Asi v tomto období J. Mičo zistil, že kto raz skúsi...Začal si preto zisťovať, kedy a kde sa budú nakrúcať ďalšie filmy. Potom prišiel do Terchovej Juraj Jakubisko s Nejasnou správou o konci sveta, ale veľmi jasnou správou pre Damit. Videl fotografie ich prác a rozhodol sa využiť služby tejto firmy. „Umelci sú zvláštna sorta ľudí a nie je vždy jednoduché vyhovieť ich prestávam. Do filmu nejasná správa o konci sveta sme vyrábali obrovskú skalu. Pána Jakubiska som sa opýtal, ako má vlastne vyzerať. Otočil sa, ukázal na Rozsutec a povedal: takto. Aj to nám stačilo. Skala bola vysoká vyše 20 metrov a spotrebovali sme na ňu asi kamión sadry," s úsmevom spomína na spoluprácu s režisérom J. Jakubiskom J. Mičo. Aby skala vyzerala naozaj dôveryhodne, museli najskôr do riedkej sadry namočiť materiál podobný vrecovine. Ten popribíjali na vopred postavenú konštrukciu a formovali ho do tvaru budúceho brala. Keď zaschol, nanášali naň ďalšie vrstvy sadry a napokon kulisu nafarbili. Existujú rôzne spôsoby patináže, najčastejšie však používajú klasickú farbu a cit pre detail. Tomu sa vraj chlapi naučia", hovorí J. Mičo.

Nie je totiž jednoduché z nového dreva vyrobiť napríklad chalupu z 12. storočia. Drevo sa musí opaľovať, natierať, no filmári majú úplne najradšej, ak sú kulisy vyrobené zo starého materiálu. Aj v tomto im Damit vychádza v ústrety, a preto je veľmi žiadaný. „Väčšina filmov, ktoré sa na Slovensku točia, majú historický charakter, sú z obdobia od 9. do 17. storočia. Filmárov láka krásna príroda, množstvo nádherných hradov. Aby prostredie vo filme pôsobilo čo najautentickejšie, najlepšie je používať starý materiál. Preto chodíme po Slovensku a skupujeme staré drevenice. Hlavne tu, v Terchovej, v Liptove, a najmä na Orave. Ľudia nás už poznajú a veľakrát sa sami ozvú, že pre nás niečo majú. Pokiaľ je to použiteľný materiál, drevenicu rozoberieme, označíme a uložíme do skladu. Vo väčšine prípadov sú to staré domy, ktoré chcú ľudia zlikvidovať, aby na ich mieste mohli postaviť niečo nové. Museli by zabezpečiť likvidáciu, odvoz a takto im terchovskí kulisári ešte zaplatia."

Terchovské mená v amerických titulkoch

Na začiatku filmu sa obyčajne stretne režisér s architektom a zosúladia si predstavy podľa scenára. Vydávajú sa na obhliadku lokalít, v ktorých budú stáť kulisy a odohrávať sa scény. Potom už udalosti naberú rýchly spád. Zadajú sa výkresy a nastupujú „damiťáci". „Niektoré výkresy sú precízne, iné vyzerajú ako insitné obrázky, niekedy sú nakreslené doslova na servítku. Ale aj z toho dokážeme vyrobiť reálne kulisy. Vyrobili sme už takmer všetko: jaskyne, hrady, veže, dediny, statky, mlyny, lode. Raz sme v jednom českom meste museli pre film Svatá kref vyrábať k jednej kostolnej veži rovnakú repliku a prepojiť ich. Domorodí dôchodcovia sa pred nimi hádali, že tam tak stoja odjakživa, nerozoznali, že jedna z nich je filmová kulisa," čo by J. Miča mohlo potešiť viac, ako to, že ľudia jeho filmové stavby nerozoznajú od skutočnosti. Raz dokonca museli postaviť latrínu k domu asi z 9. storočia. Samozrejme, že aj, prepytujeme, výkaly museli pôsobiť dôveryhodne. Na ich výrobu použili PUR penu, ktorá sa používa na tesnenie okien a takto vyzdobenú stenu natreli pekne na hnedo. Keď prišla na miesto nakrúcania exkurzia, v domnení, že ide o skutočnú latrínu i obsah, chytali si ľudia zhnusene nos. To chlapci využili a žartovne začali rukami kulisu upravovať, čo podaktorým nadvihlo žalúdky.

„Je mi jedno, čo budeme stavať. So všetkým si poradíme. Najdôležitejšie je, aby film dobre dopadol. Neviete si predstaviť, aký je to pre mňa i chlapcov pocit, keď na konci filmu, kde hrá napríklad Nicole Kidmanová, bežia na konci v titulkoch terchovské mená," rozpráva s pocitom zadosťučinenia J. Mičo. Je pravdou, že popri nakrúcaní filmu sa stretne s rôznymi slávnymi ľuďmi. Jeho skúsenosť potvrdzuje, že ozajstné umelecké formáty sú ľudia skromní, prívetivý, čo sa často nedá povedať o vychádzajúcich hviezdičkách. Aj keď kulisy dokončia a začína sa filmovať, pri nakrúcaní majú stavebný dozor, v prípade, že by bolo potrebné niečo opraviť, upraviť, takže vidia hercovi i celý štáb priam v akcii. Okolo filmu vládne obrovský znoh, občas režisér umelo vyvolá problém, ktorý potom sám geniálne vyrieši, za čo zožne obdiv a potlesk ľudí okolo. To samozrejme na tvári obyčajného a nezainteresovaného človeka vylúdi úsmev. Ale taký, neobyčajný má film byť.

„Nemal som ostych pri styku s týmito ľuďmi. Tí najdôležitejší ľudia si okolo seba vytvoria určitú bariéru, ktorú hocikto nemôže prekročiť. A to platí aj o nás, pretože niektoré vrtochy sa dajú akceptovať len po určitú hranicu. Raz sme mali jedného talianskeho majstra, ktorý bol skutočný odborník. Mal však nepekný zvyk a niektorými poznámkami, ako: dúfam, že viete čo je sadra, ako vyzerá špachtľa a podobne, nás urážal. Tak som si dal zavolať tlmočníka, jeho aj mojich chlapov a povedal som: tento pán je odborník. Všetko, čo povie spravte, lebo sa vo fachu vyzná. Ale ak nás bude ďalej urážať, otočil som sa na najmocnejšieho chlapa v partii, ty pôjdeš a dáš mu jednu cez ústa. Pôjdete do Terchovej, tam vás uživím. A odvtedy bol naozaj pokoj, všetko bolo tutto bene." Štáby rôznych krajín majú rôzne maniere. Jedni sú menej, iní viac rezervovaní. J. Mičo pracoval na 16 filmoch, medzi inými na americkom Dračom srdci a Peacemakerovi, francúzskej Johanke z Arku, slovenskej Nejasnej správe o konci sveta, Jaškovom sne. Najčastejšie však „zakáša" do Čiech. Inú možnosť nemá, na Slovensku totiž filmový priemysel akoby zaspal dobu. Bol by rád, keby sa to zmenilo. Najlepšie sa mu ale pracuje s českými tvorcami. Pri spolupráci odpadá jazyková bariéra. Tlmočník nedokáže všetko presne preložiť a remeselníci nemôžu bezprostredne reagovať.

Ako chutí lev, vie, cieľom je oskar

V súvislosti s českým filmom Kuře melancholik, ktorý bol tento rok vo viacerých kategóriách nominovaný na prestížnu cenu Český lev, udeľovanú filmovou akadémiou novým filmom, sa sprostredkovanie dostalo ocenenia aj Damitu. Tento film totiž získal českého leva za scény, ktoré postavila práve táto firma. Keď architekt prebral cenu, okamžite sa telefonicky podelil o úspech aj s J. Mičom. „ Atmosféru udeľovania českých levov som zažil a naozaj ma oslovila. Chodím aj na filmový festival v Karlových Varoch, no mojím snom je zažiť udeľovanie amerických oskarov. Nemusím ho dostať, ale vidieť by som to chcel," usmieva sa J. Mičo. Za kulisami z oceneného filmu mu bolo asi prvýkrát ľúto. Mnohé rozoberajú, no neraz končia v ohni alebo inou likvidáciou, ako tomu bolo aj v prípade statku z filmu Kuře melancholik. Jozef Mičo mal k nemu akýsi zvláštny vzťah, pretože príbeh i prostredie akoby bolo načasované práve do Terchovej. Ešte aj teraz, keď o ňom rozpráva, cítiť v jeho hlase vzrušenie.

Ani v súčasnosti pracovníci Damitu nezaháľajú. Pripravujú kulisy pre dva filmy. Jedným z nich je anglický Príbeh o rytierovi, kde musia postaviť obrovské námestie, Na výrobe sa podieľa viacero firiem, pretože jedna by tento veľkolepý projekt sotva zvládla. Druhým je film v ruskej produkcii a pod vedením režiséra Jurija Germanova. Volá sa Je ťažko byť bohom. „Priznám sa, že som sa na základe rôznych fám obával spolupráce s ruskými partnermi, ale som naozaj milo prekvapený. Na film sme rozobrali asi 15 dreveníc. Čím boli staršie a zhnitejšie, bolo lepšie, pretože to bola osada absolútnej spodiny asi v 9. storočí." Pokiaľ to situácia umožňuje, snaží sa majiteľ firmy dostať filmárov do Terchovej. Takto si domáci môžu privyrobiť, napríklad na komparze. Veď za natáčasí ceň sa podľa dôležitosti záberov pohybuje honorár od 500 do tisíc korún. Väčšina filmov sa však točí v Čechách alebo na iných miestach, a tak si „damiťáci" zbalia náradie, materiál a presúvajú sa na miesto nakrúcania. Príprava pre bežný film zaberie zhruba 60 dní a samotné nakrúcanie trvá asi tri mesiace. „Počas prípravy sa snažím zistiť si o dobe, v ktorej sa príbeh filmu odohráva, čo najviac. Ak mám napríklad vyrobiť rebrík, musím vedieť, či slúžil chudobnému alebo bohatému. Chudobní mali rebríky len viazané, bohatí už prevŕtavané."

Priznám sa, ž keď sme s Jozefom Mičom stáli v malej sieni slávy, ako volajú miestnosť, kde archivujú plány, fotografie, plagáty a články, len ťažko som si predstavovala, ako krásna dedina konči v ohni, skala na smetisku. Zato úplne ľahučko som si predstavila prírodné múzeum, kde by mala každá kulisa svoje miesto i panel s údajmi a fotografiami z filmu, ktorému slúžila. Aj Jozefovi Mičovi už táto myšlienka napadla. Žiaľ, jej realizácia by si vyžiadala veľa financií a iný prístup vlastníkov pozemkov, kde by mohlo stáť. Vo veľkorysosti pre dobrú vec sme ešte nedorástli. Zato k bájnemu Oskarovi, ako sa zdá, sa pomaly, ale isto šplháme.

Iveta Frolková, Smer