Tvrdí o sebe, že je nebezpečný človek. Nebezpečný v tom, že sa mu splnia všetky sny, po ktorých túži. Má ich však ešte stále dosť, či už na pôde filmu, ku ktorému pred pár rokmi viac než pričuchol, alebo v rozvoji svojho rodného kraja. Terchovec Jozef Mičo, ktorý by bez pohľadu na Rozsutec asi dlho nevydržal...

Pôvodnou podnikateľskou činnosťou tvojej firmy sú klasické stavbárske práce, no okrem toho od istého času staviate aj filmové kulisy, a to známych domácich i zahraničných snímok. Porovnaj tieto dve svoje pracovné činnosti...

Klasická „stavbarina" je trochu oklieštená práca, lebo keď staviame nejakú budovu, robíme to podľa určených parametrov. Beda, ak sa prekročia 2 mm. Vo filmoch je to pravý opak. Človek dostane hrubé rysy, ktoré musí dotvárať. Musí si prečítať scenár, aby vedel o čom film je a aby mal lepšiu predstavu aj o tom, ako tvoriť kulisy. Je to atraktívnejšie aj v tom, že človek stretne množstvo zaujímavých ľudí.

 

Ako si sa vôbec dostal k filmu?

Úplnou náhodou. Mňa v nebi ľúbia, povedali mi, kde mám ísť, tak som išiel.(smiech) K filmu som sa dostal v roku 1993. Vlado Ondruš, riaditeľ štúdia Koliba, bol z Terchovej. A keď sa nakrúcalo Dračie srdce, potreboval šikovných tesárov a oslovil ma. Vtedy som mal z toho strach. Film pre mňa predstavoval niečo veľké, nepoznané, nedosiahnuteľné. Ale keď som videl tých bratislavských štamgastov ako pribíjajú klince, povedal som si, že toto zvládneme určite lepšie. Tak som do toho išiel. Robili sme prvýkrát kulisy – na Strečne, Červenom Kameni a inde po Slovensku. A náhodou krátko potom prišiel do Terchovej Jakubisko s Nejasnou správou o konci sveta. Keď som mu ukázal, na čom som už robil, architekt ma vtedy okamžite zobral. S filmami sa v tej dobe akoby roztrhlo vrece... Bola to zlatá éra „filmovačiek" na Slovensku.

Čo pre teba svet filmu a filmovej brandže dnes znamená?

Raz keď sa začneš motať okolo filmu, nedovolíš, aby z tvojho života vymizol. Kamera nevydáva žiaden šum, ale ty ho počuješ a potrebuješ... Táto práca vyžaruje veľké zvláštno, už keď sa začínajú obhliadky terénu. Veľmi rád robím filmy a dodnes ich mám na konte okolo 40, čo na slovenské pomery nie je málo. Robil som už kulisára v Rakúsku, Čechách, dokonca i v Kanade. Ale za každým som to robil iba preto, aby som sa presvedčil, že chcem robiť na Slovensku. Pre mňa nebyť v Terchovej a nevidieť Rozsutec, je doslova trestom. Ak by som urobil niečo zlé, potrestali by ma už tým, že by ma presťahovali o jednu dedinu ďalej.

Aké významné filmy, na ktorých si robil, sa u nás nakrúcali?

Chodila tu Raffaella de Laurentiis, jej otec Dino de Laurentiis dostal ako producent Oskara za celoživotné dielo, a dcéra verne kráča v jeho šľapajách. Ona sem dotiahla všetky hollywoodské filmy, ktoré sa tu neskôr nakrúcali. Ďalší významný producent a koproducent bol Branko Lustig. Takže tu sa nakrúcali filmy ako Peacemaker s Nicole Kidman, Georgeom Clooneyom a ďalšími významnými hercami, ďalej Kull dobyvateľ a mnohé iné.

Nikto učený z neba nespadol. Išlo ti remeslo hneď od ruky?

Bola to pre mňa vysoká škola, lebo som stretol skutočne významné osobnosti a špičkové štáby. Človek sa veľa učil priamo na mieste. Pracoval som napríklad s architektom, ktorý neskôr dostal Oskara za Gladiátora... V začiatkoch sme robili aj film Kull dobyvateľ. Vo filmovej brandži je veľmi veľa Talianov, ktorí sú jemní umelci a „fajnšmejkri". Pri tomto filme sme sa stretli, bolo to tesne po prevrate a oni si z nás robili srandu kvôli tomu, že sme sa narodili na Slovensku. Ocitli sa prvýkrát vo východnom bloku. Tak som vtedy zavolal tlmočníka a všetkých chlapov, čo tam boli a povedal: „Keď bude Talian od vás chcieť, aby ste robili niečo inak, robte tak ako hovorí. Je to odborník vo svojej brandži, učte sa od neho. Ale ak si robí z vás srandu len preto, že ste sa narodili na Slovensku, tak tebe (najväčšiemu chlapovi) dávam za úlohu, aby si mu dal takú po papuli, že na to do smrti nezabudne." Odvtedy bolo na pľaci „tutto bene". A keď som potom jedného z Talianov zobral do Terchovej, chodil s otvorenými ústami. Povedal, že ani si nevieme predstaviť, aká sme krásna krajina. Snažím sa preto predať a ukázať tú krásnu stránku Slovenska, aj cez „filmovačky".

Ako to, že sa toľko filmov nakrúcalo práve v Terchovej?

Tým, že film je tak veľká pozitívna droga a nevedel som sa z jeho vplyvu vymaniť, snažil som sa aj ja, aby sa väčšina filmov nakrúcala v okolí Terchovej. Vo filmovej tvorbe na Slovensku nastala síce odmlka, ale aj to málo, čo sa nakrúcalo, sa mi úspešne darilo ťahať sem. Či už to bolo Kuře melancholik, ktoré získalo Českého leva za najlepší výtvarný počin, a tým je stavba a architekt, Rozhovor s nepriateľom, Nedodržaný sľub, Jaškov sen, alebo v novodobej histórii Jánošík. Snažil som sa teda filmárov presvedčiť, že nakrúcať u nás v Terchovej bude najvýhodnejšie. Ja o Terchovej tvrdím, že Boh ju stvoril na ôsmy deň, keď už vedel, čo má robiť a je bodkou za jeho vydareným dielom. A chválapánubohu, presne takto Terchovú chápali aj filmári a v požehnanom množstve tu chodili. Je tu panenská príroda a dajú sa tu dobre nakrúcať historické scény, pretože sú tu miesta, kde sa kamera otočí o 360 stupňov a nezachytí prvky súčasnej doby. Vďaka tomu, ale aj miestnym hotelom a ľuďom, ktorí sú zvyknutí chodiť do komparzu, je Terchová na film pripravená. Ja ju nazývam aj malý slovenský Hollywood. Som rád, lebo jednak sa týmto predáva Terchová, jednak Slovensko a pritom vznikajú hodnotné projekty.

Neskôr však filmovanie na Slovensku stagnovalo...

Áno. Rozhovor s nepriateľom je film, ktorý sa nakrúcal po dlhom čase, kedy bolo filmovanie na Slovensku na kolenách v prachu. Bol som jeden z jeho producentov a mám pocit, že tento film nakopol ďalšie nakrúcanie. To je pozitívne.

S akými známymi osobnosťami, hviezdami Hollywoodu, si prišiel do kontaktu pri práci na filme?

Bol som pri nakrúcaní Hartovej vojny s Bruceom Willisom v Čechách, Johanky z Arku na Bruntálsku, tu na Slovensku sa nakrúcalo Za nepriateľskou líniou, kde hral Gene Hackman, ale napríklad aj Slovák Marko Igonda. Som rád, keď do známych filmov obsadzujú aj našich hercov. Na Slovensku máme totiž mnoho talentov. Veľmi rád spomínam na film Je ťažké byť Bohom od Jurija Germanova, ruského režiséra podobnému Jakubiskovi. Bol to pán, s ktorým sme zažili neuveriteľné chvíle. Zatvoril sa v izbe a keď po troch hodinách nevyšiel von, zisťovali sme, čo sa deje. Povedali nám, že sa potrebuje porozprávať s Bohom. Tento rozhovor trval sedem dní... Bolo tam viacero podobných excesov. Ťažko ale povedať, kto je z hercov, ktorých som stretol, slávnejší. Či je to Nicole Kidman, George Clooney, Milla Jovovich alebo Gene Hackman. Mne bol ale veľmi sympatický David Sutherland. Stretol som sa s ním v Bratislave, keď sme nakrúcali film Povstanie a stavali kulisu varšavského geta. Keď sedel na „pľaci" a človek sa s ním stretol pohľadom, on prvý pozdravil, prišiel, podal ruku. Mal neskutočnú charizmu. Mal na štáb akurát jednú požiadavku: 50 metrov v jeho blízkosti nemohol nikto fajčiť.

A ako to je? Príde Bruce Willis, pozdraví sa s tebou a ty povieš: „Čau, ja som Jožo Mičo"?

Takto to nie je, ale tým, že som člen štábu, sedím oproti, keď sa hrá. Môžem sa pohybovať po „pľaci" a vidím herca v akcii. Nie je problém priblížiť sa k nim, či podať im ruku. Akurát okolo Nicole Kidman bola zvláštna bariéra.

Existuje mnoho názorov, ale prečo sa u nás na Slovensku podľa teba tak málo nakrúca?

Zahraničné produkcie chodia na Slovensko oveľa menej. Trošku sme zaspali dobu a neposkytujeme úplne ideálne podmienky. Myslím si, že Koliba dosť neslávne odstavila svoje štúdiá a ateliéry... Maďari neďaleko od hraníc postavili obrovské ateliéry, ktoré idú ešte rozširovať. Múdro spravili, lebo veľa scén sa dnes už nakrúca v ateliéroch-kvôli klimatickým podmienkam a nestálosti počasia, ale najmä kvôli zázemiu. Filmári potrebujú mať svoju centrálu. Vo filmovom priemysle je aj veľmi veľa ľudí, ktorí majú maďarské korene. A tým, že zbohatli, automaticky tlačia „filmárčinu" domov. Vo veľkom filmovom priemysle je Slovákov predsa len ešte málo... Zdražela tu aj pracovná sila, takže to tiež ovplyvnilo situáciu na Slovensku.

Často krát sa u nás porovnáva vysoko hodnotená česká produkcia a naša slovenská, ktorá je vraj slabšia.

Česká produkcia je lepšia v tom, že vyrába viac filmov. Je to ako s fotografiou. Musíme mať minimálne sto záberov, aby vznikla jedna dobrá fotka. Ak chceme spraviť jeden dobrý film, musí ich byť nakrútených aspoň desať. V tom je oproti Čechám ten nepomer. Posledná doba bola u nás rozporuplná, či už ide o Báthoryčku, Jánošíka alebo Cypriána. Trochu v zabudnutí ostal Nedodržaný sľub, čo bol veľmi vážny film. V Amerike bol ocenený nie odbornou porotou, ale priamo divákmi, čo sú najväčšie ocenenia. My máme iný druh filmov ako Česi, ktorých filmy sú založené na „pelíškovskom humore" a ich frázy si ešte druhý deň opakujete v práci.

Na ktorom filme si pracoval naposledy?

Posledný zahraničný film, na ktorom som robil, bola Posledná légia, producentkou bola Raffaella de Laurentiis. A potom slovenské filmy, na ktorých sa podieľam ako producent alebo kulisár. Posledne to bol seriál Kriminálka Staré mesto. Teraz bude pokračovanie a bude sa veľa nakrúcať vo Viedni. Teším sa, bude to pre mňa zas isté nóvum. Na Slovensku by sa mal nakrúcať aj veľkofilm Cyril a Metod, je to už na spadnutie. Ak by sa mi ho podarilo dostať, bol by som veľmi rád. Som totiž veriaci človek a historické filmy sú mi tiež oveľa bližšie. Musíš viac do seba siahnuť a viac vymyslieť. Teším sa väčším i menším slovenským projektom. Posledné, ktoré vznikali boli Nebo peklo zem, Kvarteto, Lietajúci Cyprián, Jánošík a na všetkých som sa podieľal. Keď vidím v titulkoch svoje meno, alebo mená svojich zamestnancov, je to zadosťučinenie.

Máš v brandži aj nejakú prezývku?

Ani nie. Raffaella ma volá Mičo, inak ma všetci volajú Jožko.

Si priekopník turizmu v Terchovej. Neuvažoval si, že to využiješ a vytvoríš tu v Terchovej sieň alebo chodník slávy?

Dlho som s touto myšlienkou koketoval. Kulisy, ktoré sa v Terchovej postavili a boli použité vo filmoch, som chcel postaviť na lúku a ukazovať turistom. Ale bolo by to náročné. Väčšina kulís sa stavia zo starého materiálu a sú náročné na údržbu.

Na Slovensku sa koná aj zopár filmových festivalov a ty si bol ich súčasťou...

Dlho som sa podieľal na organizovaní filmového festivalu v Trenčianskych Tepliciach, ale po čase som odišiel. Potom som sa stal súčasťou festivalu v Piešťanoch. Hovorí sa: „Dávaj si pozor na to, po čom túžiš, lebo sa ti to môže stať." Ja som bol asi ako každý chlap platonicky zamilovaný do Ornelly Muti, krásnej talianskej herečky s modrými očami. A práve v Trenčianskych Tepliciach na festivale sa mi ju podarilo stretnúť. Ja som dával rozhovor na tlačovke, ona tam bola ako hviezda festivalu a sedeli sme spolu za jedným stolom. Napriek tomu, že mám na festival svoj názor, som rád, že som sa tam pár rokov motal a stretol zaujímavých ľudí.

A aký máš naň názor?

Je to tak, ako so všetkým. Máme dve alebo viac súťaží krásy, neviem koľko filmových festivalov a podobne... V tomto sa ukazuje tá naša malosť. Za všetkým vidíme peniaze a že sa nabalíme. Potom nastane problém, že sa nedajú zohnať sponzori, lebo festival nie je taký silný, aký by mal byť. Keď začnú ľudia hrabať na svojom piesočku, je to začiatok konca. Ja sa napríklad neteším, keď mám plný hotel, ja sa teším keď je plno v každom hoteli v Terchovej. Vtedy je to dobré a koncepčné. Toto sa ale na Slovensku nerobí. My sa veľmi trieštime a každý má pocit, že sa dá na všetkom zarobiť.

Už tvoj životopis je námet na film.

Dokonca i nemecká verejnoprávna MDR televízia robila o mne a filmoch dokument, z čoho som bol doslova „vyhúkaný". Som chlapčisko z dediny a zo slabšej sociálnej vrstvy, nás bolo osem detí. A bolo to doma veľmi krušné. Musel som teda veľmi zabojovať o svoje miesto a som rád, že som kde som.

Robil si na žánrovo rôznych filmoch. Ale aký film si pustíš, keď prídeš domov?

Priznám sa, že v týchto dňoch, keď prídem domov, zvládnem akurát tak správy. Pozriem si dva bloky, aby som bol v obraze. Ale inak mám veľmi rád české komédie typu Pelíšky alebo aktuálny Občiansky preukaz. Český humor je naozaj taký, že sa pri ňom človek zrelaxuje. A určite rád siaham po historických filmoch.

Užiješ si film skôr doma alebo v kine?

Keď je slovenský film, idem naň, samozrejme, do kina. Je to jediný spôsob, ako môže človek film podporiť. Film, ktorý ja robím, musím vidieť minimálne dvakrát, lebo prvýkrát pozerám, či som niekde nespravil chybu, a druhýkrát si ho konečne užívam.

Čo hovoríš na dnešnú domácu „kinokultúru"?

Keď som chodil po slovenských kinách s premiérou Rozhovoru s nepriateľom, prišlo na jedno predstavenie v priemere 35 ľudí. To je šialene alarmujúce číslo. Ja som rád, že vznikli kiná v obchodných domoch, lebo konečne tam chodia ľudia. Je to aj o lepšej kvalite. Aj kvalitatívne najvyššie spracovaný film v starých kinách nevynikol. Dneska je doba úplne inde. Dnes má televízor pomaly taký obraz ako plátno v kine, kde sme my chodili za mlada. Domáce kiná a technika sú výborné veci. Ale ja stále budem tvrdiť, a nikto ma nepresvedčí o opaku, že kino je kino. Má svoju arómu.

Kto ti je z filmovej brandže najbližší ako kamarát a koho považuješ za hereckú špičku?

Ono je to tak. Príde film, si súčasť štábu a zrazu máš pocit, že tí herci sú ti blízki. Až s odstupom času sa na to pozrieš reálnymi očami. Veľmi dobre vychádzam s Borisom Farkašom, ktorý je na jeho kvality neskutočne málo obsadzovaný, čomu nerozumiem. Špičková herečka je aj Diana Mórová, zbožňujem Anku Šiškovú, výborný sú Tomáš Maštalír, Marko Igonda, z Čiech Karel Roden.... Ťažko sa mi rozlišuje, kto je špička, lebo veľa z nich sú moji osobní priatelia a je tam niečo viac ako pohľad na herca, je tam aj pohľad na človeka ako takého.

Aký je ešte tvoj sen, čo sa týka teba a filmu?

Čím som starší, tým som skromnejší. Vždy som chcel zažiť odovzdávanie Oskarov. Bol som na Českom levovi, ale na Oskarovi ešte nie. Ale tie méty sú stále menšie... Chcel by som hlavne doviesť film do Terchovej, lebo ľudia by si tak privyrobili a žilo by to tu. A tiež si želám, aby na Slovensku vznikalo viac filmov. Aby sa našiel nejaký mechanizmus a spôsob. Zaslúžime si iné čísla. Keby sa to tu stabilne pohybovalo okolo desiatich filmov ročne, bolo by to veľmi dobré. Keď budú vznikať nové filmy, z času na čas vznikne taký, na ktorom budú možno vyrastať naše deti. A je hriech, keď sa nenakrúca, lebo každý film je výpoveďou istej doby, istej generácie ľudí, pohľadu na svet. Treba vytvárať morálny poklad a dedičstvo.

Stavba ktorých kulís bola pre teba najťažším orieškom?

Stavali sme snáď už úplne všetko: katedrály, jaskyne, stavali sme na houseboatoch a na vode... Najhoršie však bolo varšavské geto. Išlo o film nakrútený podľa skutočnej udalosti, kedy skupinka Poliakov odolávala Nemcom. Museli sme stavať tunely, po narýchlo vytvorených cestách nám behali reálne tanky, čiže boli náročné na údržbu. Okrem toho, kulisy boli veľmi vysoké. Pri Dunaji fúkalo a posúvalo nám ich o dva metre ďalej a sťažilo to kotvenie. Najhoršie je, keď musíte bojovať s prírodnými živlami. To sa nám stalo aj v Čechách – postavili sme kulisy, išli domov, no prehnala sa víchrica a všetko pováľala.

Koľko trvá také stavanie kulís do filmu?

Keď ide o bežný film, trvá to od 30 do 50 dní. Pri filme Kuře melancholik sme napríklad dostali holú lúku, postavili kulisy za 30 dní, nakrútili sa scény a museli sme odovzdať opäť holú lúku. Najviac času sme strávili práve nad varšavským getom, to bolo 90 dní. A ide o non-stop prácu.

Si neúnavný propagátor Terchovej a miestneho turizmu. Čo tu ešte podľa teba chýba?

Terchová je prekrásny kút a o Rozsutci sa hovorí, že to je najfotogenickejší vrch na Slovensku. Do Terchovej sa človek musí hneď zamilovať. Má výhodu v tom, že nech sa ráno pozrieš na hociktorý vrch a povieš si, že tam chceš ísť, ešte v ten deň tam dôjdeš. Tatry sú nádherné, ale na najvyššie končiare potrebuješ sprievodcu, neskutočne rýchlo sa tam mení počasie a musíš byť kondične pripravený. Tým, že som aj v Horskej službe, viem, že je múdre odhadnúť svoje schopnosti. Terchová má výhodu v tom, že aj keď si v slabšej kondícii, dostaneš sa kde chceš... A je tu tá majestátnosť i kruto-krásno. Krásne sú pohľady odtiaľ, a kruté je, keď máš pocit, že tam ideš z posledných síl, aj keď to tak nie je. Či je jeseň, či je jar, má veľké čaro. Ale je pravda, že nám tu veľa vecí chýba. Niektorí ľudia majú pocit, že stačí, že tu postavia ubytovacie zariadenie a v krátkom čase sa im to vráti späť. Nie je to tak. Návratnosť je dlhodobá. A mali by sme sa tu zamerať na skvalitnenie služieb. Keď som staval reštauráciu Jánošíkova koliba, každý sa čudoval, že tu nerobím ubytovanie. Ale v Terchovej je ubytovania dosť, ja som len vypĺňal dieru na trhu. Robil som riaditeľa Združenia turizmu a presne som vedel, čo tu chýba.

Čím to je, že u nás turizmus zakrpatieva a aký postup odporúčaš, aby sa veci dali do pohybu v tom správnom smere?

Chýba nám zjednotenie, aby sme región niekde posunuli. Narážam na spoločný marketing. Ja tvrdím, snažme sa dostať ľudí najprv do Terchovej, a tu sa o nich pobime. Vedia to v Rakúsku a všade inde, tam v turizme neexistuje sólo hráč. Len náš slovenský naturel to ešte nevie pochopiť. Keď vystrčíš hlavu, prikážu ju odťať. Každý sa spolieha na to, že by to mal robiť niekto iný. Ale takto sa vzďaľujeme od základného princípu. V cestovnom ruchu jednoducho platí zásada-robiť všetko spoločnými silami. Pretože napriek tomu, že sa nemôžeme porovnávať s veľkými zahraničnými strediskami, sme tu na tom ešte veľmi dobre. Slovensko je krásna krajina. Okrem mora a pápeža máme všetko. A pritom pápeža si ešte stále môžeme vychovať... Slovensko je celkovo málo predávané, chýba nám pozitívna reklama. Ešte nedávno, ak zahraničná televízia vysielala príspevok zo Slovenska, bolo to z rómskeho geta. Pritom stačí iba vyzdvihnúť to, čo je krásne a tradičné, tým sa treba pochváliť. Koľko krát sa stalo, že sem prišli turisti zo zahraničia a mali so sebou galóny vody alebo množstvo konzerv, lebo si mysleli, že sa tu hádam ani nenajedia. Neexistuje, aby si o nás svet myslel, že pijeme z kaluže a nepoznal našu skvelú gastronómiu. Keď som bol v Kanade, stretli sme sa s kanadskými Slovákmi. Robili sme na filme o kňazovi, ktorý v Toronte a Hamiltone držal slovenskú komunitu pokope. Bolo mi jasné, že sa budú vypytovať na Slovensko, tak som zobral veľa fotiek. Keď som im ukazoval svoj dom, záhradu, svoj kraj, evidentne mi neverili. A oni mali naše korene, teda nejaký, aj keď chabý, kontakt so Slovenskom. Keď mi neverili oni, ako potom uverí bežný človek, ktorého chceme presvedčiť, nech príde na Slovensko, lebo tu je fajn? My sa veľmi od iných štátov neodlišujeme. Samozrejme, keď na niektoré miesta v cudzine prídeme, ešte chvíľu budeme mať otvorené ústa, lebo tam je o 40 rokov turizmus popredu.

Čo sa ti podarilo zrealizovať na poste šéfa Združenia turizmu, na čo si hrdý?

Je to už pár rokov dozadu, keď som bol vo vedení. Dôležitý nie je post riaditeľa, ale či chceš alebo nechceš pomôcť svojmu regiónu. Najviac ma teší, že sa mi podarilo vďaka podpore starostu Valla zrekonštruovať Jánošíkove diery, lebo boli už v takom stave, že by sa museli odstaviť. A to by bola škoda, lebo je to jeden z najnavštevovanejších kútov regiónu a vôbec Slovenska. Za ďalšie plus považujem to, že som vytvoril 13-kilometrový chodník Jánošíkovým chotárom. Ide o okruh cez miestne osady. Stála za tým filozofia, aby ľudia, ktorí doma vytvárajú nejaké produkty, ich ukázali a predávali turistom. Či už rezbárske výrobky alebo syrové korbáčiky. V každom druhom dome v Terchovej je niekto zaujímavý. Turisti tak môžu vidieť starú Terchovú, staré pohľady a zvyky, keď sa na jar zaorávajú zemiaky alebo sa viaže seno. Pre mňa je veľkou odmenou to, že turisti tam naozaj chodia a majú záujem. Má to úspech a teda aj zmysel.

Snívaš ešte o nejakej atrakcii, ktorá by sa v Terchovej vytvorila?

Veľmi sa mi páči poľské Zakopané. Krásne mestečko, do ktorého sa investovalo veľa peňazí. Želám si, aby bola Terchová aspoň z polovičky tak vybudovaná ako Zakopané. V každom druhom dome by bola kaviarnička, na každom rohu by sa dali kúpiť suveníry, ktoré by propagovali náš kraj, na námestí by boli nastavané kone s bričkou a pohoničmi v krojoch a turisti by si mohli spraviť okruh. Je to možno utópia, ale uvidíme...

Terchová a pohľad na Rozsutec je pre teba očividne baterka života. Koľko krát si na známy vrch už vyšiel?

To sa nedá ani spočítať. Keď nevládzem a problémov je veľa, najradšej utekám do hôr, tam čerpám energiu. Každý človek by sa to mal naučiť, lebo hory dávajú neskutočnú silu. Takže buď na koníkovi alebo pešo vyjdem na „svoju" skalu, a tam sa nehanbím ani slzu vyroniť. Utekám do hôr, keď mi je zle i keď mi je dobre.

Bez čoho by turista nemal z Terchovej odísť? Čo by mal okoštovať?

Bez debaty bryndzové halušky. A takisto horcovú borovičku, ktorá sa u nás podáva v každej domácnosti. Ja síce o sebe hovorím, že som prezident terchovských abstinentov a smejem sa, že som v klube sám, ale vraj je výborná.

Si aj večný fanúšik futbalu a snažíš sa ho naďalej „pestovať" i v Terchovej.

Ja milujem futbal, milujem futbal, milujem futbal! Hrával som počas zlatej éry terchovského futbalu, hrali sme dokonca poloprofesionálne. I pri futbale platí, že keď ho máš raz rád, nemôžeš s ním skončiť. Spoločne s inými „vyslúžilcami" chodíme hrávať do Strážova. A veľmi rád chodím aj do Žiliny na ligu, pokiaľ sa dá, nevynechám ani jeden zápas. Je to moja srdcová záležitosť a som rád, že sa v Žiline robí futbal tak dobre na slovenské pomery. Takže lokálpatriotizmus a hrdosť na náš futbal tam zo všetkých strán je. Aj naše Terchovské levíčatá sa v súčasnosti snažia o postup. Pevne dúfam, že sa to tento rok podarí, to je môj futbalový sen.

Ty si vlastne taký „terchovský Antošík"....

S Jožkom mávame často futbalové debaty. Je to človek, od ktorého sa môžem veľmi veľa priučiť. Veľmi si ho vážim, je neskutočne šikovný a je obrovskou výhodou, že takýto človek je v našom regióne, pretože potiahol žilinský futbal do takých sfér, kde je dnes. Nebyť jeho, pochybujem, že by sa tu niečo také dialo. Kiežby som aj ja zažíval podobné dielčie úspechy, ale na tejto dedinskej úrovni.

Veronika Cvinčeková