Napísali o nás

O tom, že by Jozef Mičo mohol niekedy čosi sponzorovať, v detstve ani len nesníval. „Pochádzam z ôsmich detí. Boli sme slabšia sociálna vrstva. Deťom v škole som závidel desiatu a mama ma stále posielala pozrieť babku, čo v preklade znamenalo – najesť sa."

Ako každá terchovská rodina, mali aj Mičovci nejaké to políčko a otec odmietol podpísať družstvo. Zbytočne. To, čo sa dalo obrobiť strojom, si štát vzal aj tak. Drobné švíky na svahoch rodine nechali, ale ešte aj z nich museli platiť tzv. kontingenty. Rodina preto dlho nedostávala ani prídavky na deti.

„Pamätám sa, ako mama drží na rukách sestru a zúfa si. Šak pomrieme. Z tohto sa vyžiť nedá," spomína pán Mičo. Zo súrodencov žijú už len piati. Brat, najmladšia a najstaršia sestra zomreli, ostatné sa vydali. Pomoc rodine ostala na jedinom synovi.

„Vyučil som sa za mechanika elektroenergetických zariadení, ale dodnes neviem, čo to je," smeje sa, „a skončil som v pridruženej výrobe. Tam pracovali všetci Terchovčania, dedina sa cez týždeň zakaždým vyľudnila."

Pol roka si odkrútil v závode, pre ktorý sa vyučil, zo zvyšku sa „vyvinil" a vybehal si modrú knižku. „Keď som vybavoval tieto veci, uvedomil som si dôležitú vec. Človek musí mať cieľ a vytrvalo za ním šliapať. Možno tu som chytil to, čomu sa hovorí podnikateľský duch," zamyslí sa.

Vybral štyroch najlepších

Osem rokov chodil po montážach, staval lešenia, robil rôzne stavebné práce. To čo teraz Damit vo veľkom. „Bola to ťažká manuálna robota, ale dobre platená. Otec doniesol domov 1 700 korún, ja 4- až 5 000." Mičo bol šikovný a do všetkého strkal nos. Postupne sa v partii stal koordinátorom, majstrom, pridávali mu zodpovednosť.

„Najveselší rok som mal pred revolúciou," usmieva sa. „Hral som totiž futbal za Terchovú." Vďaka poloprofesionálnym zmluvám sa v stredu obliekal do montérok a po zvyšné dni bol futbalista. „Z roboty som dostal 5 000, za futbal takisto, čo boli vtedy obrovské peniaze."

V tom čase sa oženil a začal stavať dom. Tak ako každý Terchovčan, ktorý má ,za zadkom' 500 korún a hneď ich investuje do chalupy. Trvalo mu to sedem rokov a býva v ňom dodnes. V práci
mal v tom čase veľkú zodpovednosť a všetky prípadné ,sprdungy´ padali na Mičovu hlavu. Povedal si, že toto naozaj nepotrebuje.

„Vybral som štyroch najlepších chlapov z partie a odtrhli sme sa. Práce sme mali na rok a pol dopredu, nebál som sa." Pracovali na živnosť, boli rovnocenní, ale všetko zabezpečoval a manažoval on. „Čo sme potrebovali, som vyvláčil z domu. Miešačku, lopaty, fúrik. Mama len spínala ruky: bože, veď už ani sekeru doma nemáme!" spomína.

Pri práci sa pravidelne stretával s Jožom Dávidíkom. Ešte pre MNV, dnes Obecný úrad
, mal na starosti tzv. zet-ky plus svoju partiu, pár chlapov ako Mičo. Občas cez neho niečo papierovo prehnal, čo nakoniec vyústilo do dohody. Spojíme sa. Roku 1992 založili Damit.

Zlákal ho film

Dvaja malí živnostníci teda spojili sily a svojich päť, šesť ľudí. Mali dobré kontakty a podnikateľský čuch. „Po revolúcii krachovalo veľa prevádzok, kde sa za lacné
peniaze dali kúpiť rôzne stroje."

Robili všetko, čo si pýtala doba. Klasickú stavbarinu, rekonštrukcie budov, plynofikovali Oravu, lebo skôr ako žilinskí plynári investovali pol milióna do stroja na zváranie plastových potrubí. „Jedno obdobie sme mali až 160 ľudí. Dnes sme to skresali na sto, ak treba, najímame brigádnikov. Najmä na stavbu filmových kulís."

Roku 1993 do života firmy vošli filmári a už zostali. Začalo sa to Dračím srdcom. „Asi rok sme sa hrali na našom terchovskom piesočku, keď prišiel vtedajší riaditeľ Koliby Vlado Ondruš, náš rodák. Potrebovali na kameru nejaké staré remeslá."

Mičo vycestoval do Bratislavy, a keď videl chlapov, ako sa s jazykom zaseknutým medzi zubami oháňajú toporom, vedel, že to zvládnu lepšie. Len čo dokončili Dračie srdce, ozval sa Juraj Jakubisko s Nejasnou správou o konci sveta.

„Je to veľmi pedantný režisér, bola to pre mňa vysoká škola
," hovorí Jozef Mičo, ktorý priznáva, že film je droga, ktorá ho ,vcucla'. Preto sa spoločníci rozhodli, že Dávidík sa bude venovať prioritne klasickej stavbarine a Mičo filmovačkám.

Mlč, alebo odchádzame!

Počas nich zažil naozaj všeličo. Ruského režiséra, ktorý týždeň nevyšiel na pľac, lebo komunikoval s Bohom. To, že prestoje stoja milióny, nikoho netrápilo. Talianskeho štukatéra, ktorý si uťahoval zo slovenskej partie, až sa Mičo naštval a pred celým osadenstvom povedal: „Chlapi, tento pán je skvelý odborník, robte, čo vám nakáže. Ale ak povie ešte jednu poznámku na našu adresu, balíme a odchádzame."

Zabralo. Neskôr sa skamarátili a Mičo ho pozval do Terchovej, z ktorej odchádzal úplne očarený. Počas pätnástich rokov postavili množstvo kulís. Spomeňme filmy Hartova vojna (Bruce Willis), Johanka z Arcu (Milla Jovovichová), Peacemaker (Nicole Kidmanová) či Uprising (Povstanie). „To bol zatiaľ náš najťažší projekt. Museli sme postaviť Varšavu v malom. Trvalo to 90 dní, pri iných fi lmoch to býva od 30 do 50 dní."

To, čo firma zarobí na zahraničných produkciách, investuje do slovenských. V duchu Mičovho kréda. „Keď mi je dané, musím sa podeliť."

Paradoxne sú filmovačky jediný dôvod, pre ktorý je ochotný vycestovať z milovanej Terchovej. Pozná tu každý chodník, skalu, steblo trávy. Na dovolenke v zahraničí bol na naliehanie rodiny len dvakrát. „Aby boli fotky do rodinného albumu," smeje sa. „Hrozne som tam trpel. Môj vtedy šesťročný syn mi z piesku postavil Rozsutec a povedal: ocino, to je pre teba, aby si nebol smutný."

S radosťou hovorieva, že Boh na ôsmy deň, keď stvoril svet a už vedel, ako má vyzerať, dorobil Terchovú ako krásnu bodku za svojím dielom. „Keby som urobil niečo zlé a chceli by ma odsúdiť, stačí, aby ma vysťahovali z Terchovej. Určite umriem."

Odsúdená

Lásku k svojmu rodisku nehrá. Dokazuje ju dennodenne. V poslednom čase investuje fi rma aj do cestovného ruchu, lebo ako hovorí, Terchová je naň priam odsúdená. Nad kolibou, ktorú vlastnoručne postavili, je lyžiarsky vlek. Miestne deti sa na ňom vozia za 40, z lyžiarskeho krúžku za 20 korún. Sídlo firmy majú v budove školy, kam kedysi chodil, a kanceláriu priamo v triede, v ktorej sa učil. Dominujú jej dve zástavy – slovenská a Terchovská. Je bielo-žlto-zelená. Biela a žltá symbolizujú vieru v Boha a zelená Terchovú. V prírode okolo Vrátnej doliny najradšej relaxuje a láska k nej je zase dôvod, prečo sa dal zlanáriť ako dobrovoľník do Horskej záchrannej služby.

„Áno, už som mal šťastie zahlásiť do vysielačky tú úžasnú vetu – mám ju. Išlo o jedno podchladené nemecké dievčatko. Žiaľ, bol som aj pri tom, keď sme dole znášali poľské dievčatko, ktoré zabil blesk. Môžeš byť tvrdý ako skala, ale keď zídeš po akcii dole, doľahne to na teba." Slušný človek Jozef Mičo hovorieva, že je dieťaťom šťasteny, lebo sa mu plnia sny. Na želanie miestnych vykupuje originálne staré
drevenice, ktoré používa vo filmoch. Babka z osady za ňu dostane peniaze a prázdny pľac, kde si vnuk postaví murovaný dom. Spokojní sú všetci. Navyše, nie je pre nich cudzí. Každý rok na Štefana, 2. sviatok vianočný, si so ženou obujú snežnice a roznášajú drobné darčeky a milé slovo starým a väčšinou osamelým ľuďom vo vzdialených osadách. Zamestnancov koliby rozváža každý deň po zmene domov, k bránke. Keď si chce oddýchnuť, oblečie si košeľu a vyhráva zákazníkom koliby na fujare.

Je presvedčený, že nad ním drží ochrannú ruku Boh. Prečo nie? Za roky podnikania sa dostal do úzkych iba raz. Meškal dva týždne s výplatami. Vtedy bolo najťažšie ísť a požičať si od suseda dvesto korún, aby rodina pár dní nejako prežila. Mama ho každý deň, teraz to robí on synovi, vyprevádzala z domu slovami: „Choď a buď dobrým a slušným človekom." Životný príbeh podnikateľa Jozefa Miča dnes už túto možno starosvetskú pravdu zatiaľ potvrdzuje.

Autor: Život