Mohol ísť do Hollywoodu, ale tam by vraj bez Terchovej neprežil. Nevadí, filmový svet prišiel za ním. Stal sa z neho najznámejší slovenský kulisár, ktorý má na konte štyridsať filmov. Pred pár dňami nastala v živote JOZEFA MIČA zmena. Stal sa z neho rytier, nie však rozprávkový, ale skutočný.

S hollywoodskym filmovým kulisárom sa stretávame v Terchovej, ktorú vraj ak nemusí, nikdy neopúšťa. Rozhovorí sa, že má novú bielu uniformu šitú na mieru. Ihneď mi napadá, či zmenil svoju profesiu a od stavby kulís, ktoré pre hollywoodsky, český aj slovenský film stavia už niekoľko rokov, prešiel pred kamery. So smiechom ma ubezpečuje, že aj keď sa do filmu zamiloval ihneď na začiatku, keď spolupracoval na prvej filmovej rozprávke Dračie srdce, kamery ho určite nezlákali. Jeho uniforma má iný dôvod a aj ten súvisí s jeho životným poslaním.

Pasovali ho totiž za rytiera Vojenského a špitálskeho rádu svätého Lazara Jeruzalemského. „Poslaním rádu je charitatívna činnosť, ktorej sa venujem už zopár rokov. Oslovili ma, či by som chcel pôsobiť v tomto ráde, a ja som súhlasil. Sú v ňom napríklad aj potomkovia Habsburgovcov," hovorí Jozef Mičo a dodáva, že práve potomkovia tohto významného rakúskeho rodu sa zúčastnili aj na jeho slávnostnom prijatí za rytiera, ktoré sa nedávno konalo v bratislavskom Františkánskom kostole.

Z chudobného chlapca podnikateľ

Ak sa s podnikateľom Jozefom Mičom začnete rozprávať o Terchovej, neprestáva o nej básniť. Je to miesto, kde sa narodil a aj keď mal možnosť odísť za hranice a stať sa možno aj slávnym v Hollywoode, neodišiel, vraj čo by tam robil. „Takže teraz ste slávny Terchovčan," konštatujem a on ma ihneď poopravuje. „Som Terchovec, Terchovčan je ten, kto sa sem priženil. A slávny nie som. Možno som mal len odvahu a šťastie púšťať sa do nových vecí, ktoré mali úspech." Zhovárame sa v Jánošíkovej kolibe, ktorú vlastnoručne postavil, o pár metrov ďalej je zase hotel, ktorý prevádzkuje, a hovorí, že najradšej oddychuje z terchovských kopcov v dreveniciach, ktoré ponúka turistom, a snaží sa rozvíjať turistický ruch ako riaditeľ Združenia turizmu. „Takže podnikanie vo veľkom," pomyslím si a Jozef Mičo nadväzuje na moje myšlienky. Na to, že raz bude mať stavebnú firmu v Terchovej, zamestnávať z vyše štyritisíc obyvateľov až stovku počas sezónnych prác, vôbec nepomyslel. „Pochádzam z ôsmich súrodencov a boli sme veľmi chudobná rodina. Veľakrát sme nemali čo do úst a v škole som nemával desiate, pretože nebolo z čoho," spomína Jozef Mičo, ktorý sa vyučil za mechanika elektroenergetických zariadení a dodnes sa smeje na tom, že vôbec netuší, čo to je. „Odtiaľto všetci chlapi chodili pracovať po stavbách. Aj ja som išiel k jednej montážno-lešenárskej skupine a stal sa zo mňa stavbár," hovorí o svojich začiatkoch. Bol šikovný, o všetko sa zaujímal a z lešenia sa dostal k majstrom. „Uvedomoval som si, že ak sa chcem pohnúť ďalej, musím mať cieľ. Vybral som štyroch schopných chlapov, oddelili sme sa, zohnal som zákazky a začali sme pracovať samostatne," vysvetľuje, ako vznikla jeho stavebná spoločnosť, ktorú vlastní aj s priateľom Jozefom Dávidíkom. Začali stavať cesty, budovy, vodovody, až prišla ponuka pracovať na filmoch.

Najväčšie kulisy v strednej Európe

Ponuka do filmu prišla od rodáka z Terchovej. „Vlado Ondruš bol riaditeľom štúdia Koliba a zháňali tesárov a stavbárov do filmu Dračie srdce, ktorého producentkou bola Rafaella de Laurentiis. Keď som sa prišiel do Bratislavy pozrieť na stavbu, vedel som, že to s mojimi šikovnými chlapmi zvládneme," spomína Jozef Mičo na svoj prvý veľký film v hollywoodskej produkcii. Druhý bol od Juraja Jakubiska Nejasná správa o konci sveta, ktorý sa nakrúcal v Terchovej. „Bolo ta náročná stavba, vtedy sme museli vystavať celú dedinu. Stavanie kulís je lákavejšie ako klasická stavbárčina, môžem sa na nich vyšantiť. Dostaneme nákres, ako by to malo vyzerať, a všetka technológia je potom už na nás," vysvetľuje a dodáva, že najdlhšia stavba im trvala deväťdesiat dní. Bolo to k filmu Povstanie, kde museli vystavať celú Varšavu na brehu Dunaja. Len výška čelných stien postavených na lešení bola štrnásť metrov a dalo im zabrať, aby boli odolné proti vetru, ktorý tam poriadne fúkal. Počas filmovania zažil už naozaj všeličo. „Hartova vojna s Bruceom Willisom a Colinom Farrellom sa nakrúcala v Česku na jednom odmínovanom priestore, keďže to bolo v miestach, kde ruské vojská mali muničné sklady. Môj kolega si odskočil do lesa a vrátil sa s protitankovou mínou v ruke. Pyrotechnici si sa išli z neho zblázniť," spomína na filmové príhody. „Najväčšou odmenou pre mňa je, ak sa kulisy tak vydaria, že sú nerozpoznateľné od reálu. Na jednom hrade sme stavali kulisy k ruskému filmu Je ťažko byť Bohom od režiséra Jurija Germanova, ktorý sa odohrával v druhom storočí. Keď okolo latrín prechádzali turisti, zapchávali si nosy a ja som sa smial, aké reakcie vyvoláva montážna pena namaľovaná nahnedo," hovorí s úsmevom Jozef Mičo.

Vrtochy hercov a režisérov

V sídle stavebnej spoločnosti Jozefa Miča visia na stenách plagáty z filmov, ku ktorým staval kulisy. Na fotografii je Bruce Willis a nedá mi neopýtať sa, či sa s ním stretol a aký bol. „Pôsobil, ako keby mal nevyčerpateľnú energiu. Najviac ľudsky mi sadol Donald Sutherland z filmu Povstanie. Nicole Kidman počas nakrúcania Peacemakera zase bola veľmi rezervovaná," hovorí o hollywoodskych hviezdach. Spomína si aj na vrtochy ruského režiséra Jurija Germanova. „Raz neprišiel na pľac, zatvoril sa v izbe a odkázal, že sa musí porozprávať s Bohom. Trvalo mu to sedem dní," smeje sa Jozef Mičo a dodáva, že nakrúcanie sa predĺžilo z jesene do jari a štyristoročná lipa, pod ktorou mali nakrúcať, začala kvitnúť. „Režisér nám odkázal, že to vôbec nie je problém, veď každý púčik môžeme odtrhnúť," dnes sa už na tom zabáva, ale vtedy mu vraj nebolo všetko jedno. Ruský režisér ho potrápil aj vtedy, keď už mali vystavané nádvorie, prišiel a povedal, že je to síce pekné, ale nie do jeho filmu, a tak ho museli zbúrať a postaviť nanovo. „Veľmi zvláštne som sa cítil, keď vo filme Kuře melancholik horel statok s domom, ktoré sme stavali. Za tento výtvarný počin však dostal architekt filmu Českého leva, ktorý bol zadosťučinením aj za našu prácu na scénach," hovorí Jozef Mičo, ktorému je vždy ľúto, ak po nakrúcaní musia kulisy rozobrať.

Služby v horách

Práca Jozefa Miča priviedla do Terchovej už niekoľko filmárov. Nakrúcali sa tu Rozhovor s nepriateľom, Nedodržaný sľub, Jaškov sen, Kuře melancholik aj novodobý Jánošík. Hovorí, že to nie je len kvôli nemu, ale i preto, že podľa neho je Terchová miesto, ktoré stvoril Boh na ôsmy deň, keď už vedel, čo má robiť a je jeho bodkou za vydareným dielom. Dozvedám sa, že najznámejší kulisár kraj Juraja Jánošíka nemôže opustiť ešte pre jeden dôvod. Je ním perla Malej Fatry Veľký Rozsutec. Stojíme pod ním a Jozef Mičo opisuje zážitky, ktoré sa spájajú s jeho pätnásťročným pôsobením v Horskej záchrannej službe. „Hory ma vždy nabijú energiou a ani neviem spočítať, koľkokrát som na kopec už vyšiel," predbehne ma odpoveďou skôr, ako sa stihnem opýtať. Ťažšie sa mu už hovorí o smutných záchranárskych akciách, keď museli znášať dole obete lavín či ísť do náročných pátracích akcií. „Priznám sa, že aj po toľkých rokoch v horskej službe mám rešpekt pred horami a bojím sa, ale je to neopísateľný pocit, keď sa nám podarí zachrániť život," hovorí dobrovoľný záchranár a pri našom lúčení si pomyslím, že to, že Jozef Mičo patrí do Terchovej, bol asi tiež niečí zámer.

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Tony Štefunko, archív J. M.