"Ak sa dostaneme do Cannes, tak odpadnem"
Hovorí režisér filmu Patrik Lančarič (na snímke počas nakrúcania)

Po niekoľkých rokoch uzrel svetlo sveta slovenský film. V réžii Patrika Lančariča vznikol príbeh z druhej svetovej vojny na motívy Leopolda Laholu, slovenského spisovateľa, dramatika, režiséra filmu Sladkého času Kalimagdory. Tvorcovia Rozhovoru s nepriateľom sa rozhodli venovať film pamiatke tohto významného človeka. Slovenské dielo nie je len debutovým filmom mladého režiséra, ale aj producenta Marka Veselického.

 

Nakrúcanie sa začalo 10. februára minulého roka v Jánošíkových dierach v Terchovej a už minulý mesiac ho tvorcovia predstavili na festivale Berlinale. Vyzerá to tak, že Rozhovor s nepriateľom bude skutočne úspešný aj vo svete. So Žilinou a jej krajom je film viac ako spojený. Okrem toho, že sa nakrúcalo v Terchovej a koproducent Jozef Mičo je pravý Terchovčan, jedna z hlavných postáv Marko Igonda je Žilinčan, kameraman Peter Kelíšek je Žilinčan a hudbu si vzal pod svoje krídla a so Štátnym komorným orchestrom v Žiline nahral Žilinčan Vlado Martinka.

O čom je film?

Dej sa odohráva na Troch kráľov štyridsiateho piateho roku v drsnej zasneženej krajine, cez ktorú nemecký vojak vedie svojho zajatca na smrť. Dejovú líniu tvoria spomienky partizána vypočúvaného ruským komisárom, ktorý rozpráva príbeh o svojom zajatí. Nemecký vojak Helmut Kampen s menším vojenským konvojom eskortuje zajatého partizána, odsúdeného na smrť, vedie ho na popravu. Komisár zisťuje ako je možné, že ho Nemec nezabil a vojaka obviňuje z kolaborácie. Tento dobový žánrový film je spracovaný netradičným moderným spôsobom. Dobový príbeh je prekladaný na konkrétnych zlomových miestach autentickými zábermi zo súčasných vojnových konfliktov. Ide o veľmi silný materiál, kde v mnohých záberoch uvidíme práve našich vojakov v misiách.

Réžia: Patrik Lančarič. Námet: Leopold Lahola. Scenár: Peter Pavlac, Patrik Lančarič, Marko Igonda. Producent: Marek Veselický. Koproducent: Jozef Mičo. Vedúci výroby: Richard Homola. Kamera: Peter Kelíšek. Strih: Ľubomír Čechovič. Zvuk: Ján Ravasz. Kostýmy: Dagmar Vobořilová. Architekt: Anita Szokeová. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Marko Igonda, Alexander Bárta, Boris Farkaš, Monika Hilmerová, Juraj Kemka, Marián Miezga, Marián Labuda ml., Róbert Jakab, Patrik Minár, Štefan Kvietik (rozprávač).

Rozhovor s nepriateľom vznikol pod režisérskou taktovkou 34-ročného Patrika Lančariča. O tom, že sa mu podarilo natočiť skutočne úspešný film, svedčia aj ponuky viacerých distribučných spoločnosti zo zahraničia, ktoré majú záujem o jeho kúpu. Režisérsky debut zožal úspech na festivale na Berlinale (v Berlíne) v rámci EFM (European Film Market), zrejme poputuje až do známeho Cannes. Patrik pritom tvrdí, že nikomu nešlo o „kšeft" (svedčí o tom ich práca bez nároku na honorár). Jednoducho všetci chceli spraviť film, aby dokázali sami sebe, že to zvládnu. „Každý, kto sa podieľal na vzniku Rozhovoru s nepriateľom, vydal zo seba maximum," prezrádza režisér.

Viac prinášame v rozhovore:

Aká bola spolupráca s filmovým štábom?
Viac než skvelá, pretože každý jeden člen štábu dal do filmu všetko. Vládla tam až taká rodinná atmosféra. Bez ľudí zo štábu by film nikdy nemohol uzrieť svetlo sveta.

A čo problémy? Boli počas nakrúcania?
Je to až neuveriteľné, ale počas celého nakrúcania nevznikli žiadne medziľudské problémy, napriek tomu, že robiť film znamená aj obrovské napätie. Vo filmovaní bolo problémov veľa. Ale keď ľudia naozaj profesionálne „makajú" a vedia zo seba vydať viac, než len bežnú prácu, všetko sa prekoná. Pri nakrúcaní sme znášali jedenásť až štrnásť stupňové mrazy. Na miesta, kde sa nedostal snežný skúter, sme sa s celou technikou, do pol pása zavalení snehom brodili pešo. Nemali sme sa kde ukryť, či zohriať. Ale veľmi a hlavne nezištne nám pomáhali obyčajní ľudia z Terchovej, či skvelí horolezci z Horskej služby vo Vrátnej doline. Taktiež nám koproducent Jozef Mičo zabezpečil naozaj fungujúci servis. Takže ak vznikali problémy s terénom, vždy sme ich v rámci ľudskej kvality vedeli prekonať.

Podľa čoho si vyberal hercov do filmu?
Hercov som vyberal asi tak, že som ich nevyberal. S Markom Igondom, Alexanderom Bártom a Petrom Pavlacom sme spolužiaci z vysokej školy a Monika Hilmerová je naša piata duša. S Borisom Farkašom pracujeme v divadle. Všetci sme veľmi úzka skupina priateľov, ktorí si rozumejú. Takže film sme robili pre nás a aj scenár bol písaný na konkrétnych ľudí.

Všetci ste pracovali bez nároku na honorár...
Rozhodli sme sa tak preto, lebo sme chceli spraviť film. Nie ako všetci tí, ktorí nariekajú, že sa to nedá, že to nejde a nie sú peniaze. Kedysi sme boli takí, ale v jednej chvíli to človeka začne štvať. A vtedy treba konať. Pretože jeden čin má väčšiu hodnotu ako tisíc slov. Sedieť na pive a kritizovať je ľahké. Ale niečo spraviť, to už chce riadnu guráž a obetu. A tú mali všetci ľudia vo filme. Išli do toho a verili tomu. A že za to nič nedostali iba svedčí o tom, že do toho ísť chceli. Nerobili to pre žiadne kšefty. Film nevznikal preto, aby sme zarábali. Ale aby sme vyjadrili, čo chceme a vyslali pozitívny signál do našej generácie. Nech vedia mladí tvorcovia, že sa to dá urobiť aj bez podpory štátu. Len musia chcieť a veriť. Tak ako my. Potrebovali sme sami sebe dokázať, že sme schopní to urobiť.

Ako je to podľa teba s kinematografiou na Slovensku? Prečo sa v Čechách nakrúca viac?
Pretože česká vláda, kultúra a fondy dávajú na filmy peniaze. Nakrúti sa veľa diel a hoci sa všetky nevydaria, určite ostane zopár kvalitných. Navyše českí diváci chodia na české filmy a tým aj rôzne podnikateľské subjekty do nich dávajú peniaze. Je to pre nich prestíž. Ale na Slovensku sa takéto niečo nedeje. No možno začne... Veď aj náš film vznikol bez štátnej podpory. Dokázali sme nájsť ľudí a subjekty, ktoré zainvestovali. To všetko sú dobré znamenia.

Dokáže si na seba slovenský film zarobiť?
Doma asi nie. Nám pomohla prezentácia v Berlíne na Berlinale. Hoci sme tam neboli súťažne, boli sme veľmi úspešní. Dokonca niekoľko veľkých distribučných spoločností zo zahraničia má záujem o kúpu filmu. Konkrétne nemecká distribučná spoločnosť RIF chce spustiť film do siete nezávislých kín po celom Nemecku. Ďalej sú to distribučné spoločnosti ako East - west distribution, Taskovski film Ltd a najväčšou bombou je talianska spoločnosť Intramovies. Ak sa náš film dostane do distribúcie v Nemecku (kde je priemerná návštevnosť pol milióna ľudí na jeden film) a do viacerých krajín, tak na seba zarobí. Ale doma nie, lebo tu zďaleka nie je taký počet ľudí.

Vraj sa možno dostanete aj na najväčší svetový festival do Cannes...
Intramovies (spoločnosť ktorá zastupuje všetky filmy F. Feliniho, L. Viscontiho, M. Antonioniho, s. Leonea jednoducho najväčších talianskych hviezd) prevzala nad nami a filmom akýsi patronát a ide za nás lobovať do Cannes. Bolo by úžasné, keby sme sa tam dostali.

A na Oscara si netrúfate?
(Smiech) To ma pobavilo. Takú ambíciu nemáme. Pre nás je zázrak, že sme Rozhovor s nepriateľom urobili a že na jeho prvej slovenskej premiére bolo vyše 1500 ľudí. A to sa len začal premietať (v šiestom dni premietania bol film na deviatej priečke sledovanosti). Obrovský úspech bol, že sme sa predviedli v Berlíne. To, že sa nám tak darí, je šokujúce a že si nás vybrala významná talianska spoločnosť je ako sen. A ak sa dostaneme do Cannes, tak odpadnem. Nemali sme takéto vysoké ambície. Všetko vzniká samé od seba, nič sme neplánovali. Veď to sa ani nedá. Ale sme z toho veľmi šťastní, je to nádherný pocit. A Ocsar? Na toho nikto ani nepomyslel.

Podarilo sa ti dokončiť tvoj prvý film. Pracuješ už aj na niečom ďalšom?
Dokončil som muzikál Rent, začal som skúšať v Slovenskom národnom divadle hru Petra Pavlaca a robím veľký dokumentárny film o Ladislavovi Chudíkovi pre Slovenskú televíziu a spoločnosť Maya. Pracujem na ňom od októbra minulého roka. Mali sme ho síce dokončiť už v marci, ale máme tak veľa krásneho materiálu, že bude hotový až začiatkom mája.

Veľa Žilinčanov sa podieľalo na vzniku filmu. Aký máš pocit, keď ideš do nášho mesta?
Veľmi sa teším. Veď herec Marko Igonda, skladateľ Vlado Martinka a kameraman Peter Kelíšek sú zo Žiliny a koproducent Jozef Mičo je z Terchovej. V Terchovej sa nakrúcalo, v Žiline sme prespávali, keď sme robili obhliadky, so žilinským Štátnym komorným orchestrom sme nahrávali hudbu k filmu. Takže Rozhovor s nepriateľom je pupočnou šnúrou prepojený so Žilinou a Žilinským krajom.

autorka: Katarína Marčeková
zdroj: Žilinský večerník